Mal som najkrajší sen na svete. Ani neviem, ako som sa ocitol pred dverami bytu. Zaklopal som. Nikto neotváral. Všade ticho, len vietor pofukoval spod prahu dverí. Zaklopal som silnejšie a v tej chvíli sa dvere otvorili. Privítal ma nepríjemný chlad. Vošiel som a môj zrak sa zastavil na postave stojacej pri zrkadle. Okno bolo otvorené. Pozrel som sa do zrkadla. Nikto tam nebol. A znova na postavu. V tej chvíli som ju videl zreteľnejšie. Áno, bola to ona. Áno, ...
Priblížil som sa a objal ju z celej sily. Bol to prízrak? Ale mohol som ho držať za ruku! Chytil som ju a vošli sme do obývačky. Sadla si a ja vedľa nej. Pýtal som sa kde je a ako sa má. Moje otázky prúdili po izbe ako vietor, ale jej ústa neodpovedali – ostali nemé. Vstala a až vtedy povedala: „ Tajomstvo druhej strany sa každý raz dozvie až príde jeho čas.“ Potom zmizla. Zosmutnel som. Bolo mi zima. Moje ruky boli skrehnuté ako po lyžovačke. Spomenul som si na okno. Vstal som a zavrel ho. Všade bolo ticho. Kráčal som po byte, kde bývala. Všetko tu bolo také ako keď žila. Zrkadlo, záclony, kvety .... Vtedy som si uvedomil, že som u nej doma. Bol to len sen, ale bol ako skutočný.
Zaspal som v kresle, kde rada sedávala. Vždy bola jej tvár ožiarená lúčmi slnka a úsmevom. Nepoznala smútok.
Bol som tu, aby som poukladal jej veci do škatúľ. O týždeň bude byt predaný. Zmiznú tak aj spomienky. Príde sem nejaká rodina s dvomi deťmi. Ale po tom sne predsa nemôžem tento byt predať. Bolo to znamenie alebo prízrak? Nie neveril som v prízraky, ale ten sen ...
Bolo to skutočné, reálne. Môj sen ... Zimomriavky mi naskakovali, husia koža sa rozšírila po celom tele. Chlad. „ Tresk!“, ozvalo sa z chodby. Vbehol som tam. Okno sa otvorilo a záclona viala von. Zabudol som ho pri toľkých myšlienkach poriadne zatvoriť. Otočil som sa a šiel baliť veci do škatúľ.
Našťastie som mal dovolenku, tak som mohol tento týždeň stráviť u nej v byte. Prišla mi pomôcť aj sestra. Aspoň som nebol sám, a predsa ženská ruka vie lepšie ako čo. Ja by som k šatám zabalil aj hrnce. Veď treba využiť všetok priestor v škatuli, nie? Kvety som dal na spodok škatule. Neskôr som na ne zabudol a hodil som tam knihy. Ešteže sestra nebola nablízku, tá by vystrájala. Vážne som na to zabudol!
Zase mi vírili v hlave spomienky na včerajšok. Poviem to sestre, nepoviem? Nevedel som. „ Vieš, čo ... včera ako som sem prišiel ...“ Asi by povedala, že je to len sen a mám bujnú fantáziu. Bola staršia, tak sa s ňou neoplatilo hádať. „ Na čo si prišiel, keď si sem prišiel?“, kričala z vedľajšej izby za šušťania papiera, do ktorého balila vázy. „ Len o tej rodine. Keď sem prídu aj s deťmi bude to fajn. Nebude tu už ticho, ale radosť a smiech.“
Nepovedal som jej to. Bol som zbabelý a bál som sa, že ma vysmeje. Neviem, či som to s tou novou rodinou a deťmi myslel vážne. Nechcel som byt opustiť a po včerajšku už vôbec nie.
Po obede sestra odišla. Deti zobrať zo školy a malého zo škôlky. Zostal som sám v tichu. Škatule a papiere od novín boli všade naokolo. Vlastne nebol som sám – boli tu oni. Zostávali už len skrine na chodbe, koberce. Z okien zvesiť záclony a zo steny zrkadlo. Bol som unavený. Zašiel som domov oddýchnuť si a zobrať ďalšie škatule a noviny. Zaspal som a zobudil som sa až na druhý deň ráno. Neviem ako sa mi podarilo zaspať, ale bolo to tak. Vzal som všetky potrebné veci na ďalšie balenie a vybral sa naspäť do jej bytu.
„ No čo, ty sedmospáč ?“ privítala ma sestra s miernou výčitkou v hlase. Stihla už vypratať jednu skriňu. Je šikovná po mame a hlavne má prax. V priebehu dvoch rokov sa sťahovali asi štyrikrát.
Okno bolo znova otvorené a chlad pomaly vchádzal do každého kúta bytu. Bol už skoro prázdny, len záclony mu dodávali dych minulosti. Zroloval som koberce a išiel ich prášiť. Nešlo to. Praker, ktorý som našiel, bol starý a po prvom údere do koberca sa zlomil. Zazvonil som u susedy. Ešte si ju pamätám z detstva. Už vtedy bola urečnená. Pozvala ma dnu na koláče. Neodmietol som, lebo som potreboval jej pomoc. „ Všimla som si, že sa tu niečo deje, ale nespoznala som ťa. Taký malý si býval,“ zdvihla ruku asi do výšky svojho pása. No teraz je to naopak. Teta svojou výškou siaha po môj pás. Zostarla, ale je to stále ona. Aj ja som zostarol za tie dva mesiace, čo sa to stalo. Zabudol som na čas. Ručičky na hodinách sa posunuli o dve hodinu dopredu. Spomenul som si na sestru a na jej pohľad, keď jej poviem, kde som bol. S koláčmi v rukách som bral dva schody naraz. Pred dverami bytu som si spomenul na koberce, ktoré som nechal vonku a na to, prečo som k tete susede zablúdil. Vrátiť som sa už nemohol. Koberce nevyprášim. Zjedol som koláče, čo som mal v rukách a išiel po koberce. Neboli tam. „ To je hrozné, človek na chvíľu odíde a koberce sú fuč,“ mrmlal som si. Nie veľmi radostne som sa po druhýkrát vracal hore.Setra počula moje kroky a pri pohľade na moju tvár sa rozosmiala. Vzala ich ona. „ Kde sa flákaš a kde sú koláče?“ spýtala sa prísnym hlasom. Ako je možné, že ona vždy všetko vie? Cítil som sa previnilo ako malý a zábudlivý školáčik. A tie koláče? Ja hlupák, aby som mal prázdne ruky na koberce, zjedol som ich.
Sestra už bola na odchode. Ukázala mi, čo ešte treba spraviť a odišla. Zase som pocítil chlad z otvoreného okna. Všade naokolo bolo ticho, počul som len vlastné kroky. Zvesil som záclony. Posledný dych minulosti. Všetko bolo preč. Cítil som prázdnotu v srdci, smútok sa mi zrkadlil v očiach. Ticho a pusto bolo v byte, kde sa kedysi rozliehal veselý smiech, žiaril úsmev a cez okná dnu vchádzali slnečné lúče. Chcel som odísť, utiecť ďaleko z tejto prázdnoty, zbaviť sa smútku a samoty, ale... Zrkadlo. To zrkadlo, čo videlo všetko. Skoro som naň zabudol. V ňom bolo to podstatné, v ňom boli moje spomienky. Dotkol som sa ho a chcel ho dať dolu zo steny. Chlad sa šíril po mojom tele. Ruky primrzli a mne sa v pamäti premietal sen. Bol som v zrkadle ja a moje spomienky. Bola tam ona a ja ... V diaľke zneli slová. Tiché a tajomné. Tie slová, čo boli povedané v sne. „Tajomstvo druhej strany sa každý raz dozvie až príde jeho čas.“ Spravil som krok a prešiel som na druhú stranu. Necítil som nič, len som kráčal za ňou.
Na druhý deň prišla jeho sestra. Ležal na zemi studený a bez známok života. Všade naokolo boli črepy od zrkadla, v kútoch dýchala minulosť. Ticho a chlad prichádzal z otvoreného okna.
Komentáre
uff