K-Marlau

Ach, tie dávne časy, keď Jurko by aj modré z neba zniesol, len aby Anička čo len jedinú slzičku zastavila a z oka nevyronila, aby jej líčka od červene neupustili farbu, čo by ich vyblednutiu sĺz potok predchádzal. Objatie na doprosenie, troška pritisnutie, lebo Aničky vtedy ešte tak nevzpierali rúčky v posilňovniach ani ten stacionárny bicykel nemali za humnom... predsa len to perie, keď v perinách a vankúšoch natriasali, nemalo až takú váhu, hádam len tie krčiažteky, čo na polia s vodou nosili, by sa dali prirovnať k dnešným činkám. Božteky sladučké, letmé, ale len cez šatôčku Jurko. Hygienické veru, radosť lekári by mali, že už vtedy sa tak chránili.  Už vtedy pomýšľala Anička dopredu. Hľadela do budúcnosti. Čo keby mal Jurko chrípku, ktože by sa oňho staral, kto by mu obklady na čielko prikladal, kto by čaje vyváral, ktože by ho ľutoval, keby aj ju skolila? Obetavá, tichá, odmietavá, milá, hanblivá Anička. Silný, vysoký, zdatný, záchranca Jurko. Hoc chudobný, no srdcom bohatstva plný. Ani len ten pán z kaštieľa, čo Aničku by od roboty odťažil, od chudoby odviedol, do krásnych šiat obliekol nad Jurajom nezvíťazil. Juraj nôžkou do plotíka kopol, Aničku od pána odtrhol a ľavou rukou zložil pána na prašný dvorček. Jednou ranou sily chlapa, zvalila sa hora zlata.

Ach, tie dnešné časy, keď Jurko by až zo supermarketu Aničke Modré z neba zniesol, len aby Aničke ten drahý make-up z tváre neupustil červeň líčok, len aby nezistila, že tá špirála, čo si včera kúpila nie je vode, v danom prípade slzeodolná. Objatie aj bez doprosenia, no na vlastné riziko, veď Anička má permanentku a trikrát do týždňa posilňuje, aj ten stacionárny bicykel má doma pred televízorom a používa ho ako vešiak na kabáty. Predsa len tie periny už nie sú také ťažké, ani tie krčahy nenosí, keď si vodu, či vínko v reštaurácii objedná. Božteky letmosť obchádzajú, šatôčku Jurko radšej lekvárovú a nechať sa obskakovať a ľutovať, to už aj tú chrípku pretrpí. Lež Anička skolená, hoc rovnaká je diagnóza obskakuje Jurka. Vtedy by aj toho pána z tej vily oproti radšej privítala, od chorého sa odpútala, do krásnych šiat obliekala, do oddychu ponorila. Ale Juraj nôžkou do postieľky buchol, Aničku od predstáv odtrhol a ľavou rukou naňu zakývol. Zložil pána na dvorku, na jeho hektárovú záhradku. Jednou ranou sily chrípkového chlapa, zničil sa sen, hodný zlata.

Tak to bolo kedysi a dnes o Jurkovi a Aničke, kto neverí, nech zaklope na dvierka svojej babičke.