K-Marlau

      A to je dnes už zase utorok? Áno, bol to utorok, ešte stále aj je, ale už nie je taký uponáhľaný ako býva každé ráno, dopoludnie,poludnie, popoludnie... áááž do večera... Teraz už v noci je pokoj, ticho, žiadne stresy ... Kam som dala ten index??? Bože, ešte treba vytlačiť zápisný hárok... Možno už aj rozvrh v pozmenej verzii.. Tak je tu pokoj, ticho kľud, ale v mysli som ešte stále tam. V škole. Zajtra sa ide na študijné aj s Lelynkou. To som zvedavá, čo si zase vypočujeme. Ale nechám zajtrašok ešte pekne v rukách osudu a vrátim sa k tomu dnešnému krásnemu opäť niečím výnimočnému dňu.

      Ráno je skoro vždy rovnaké. Každý to pozná. Je to "najkrajšia" a zároveň "najdlhšia" chvíľa dňa... Kým človek zistí, kde je, čo je, kam ide a čo chce... Prejde nejaká tá minútka...Keď je už táto dezorientačná časť zorientovaná, prichádza na rad presun do oblastí, ktoré si človek len ťažko vysníva. Áno, Trnava. To miesto plné kostolov, vežičiek a najmä študentov. Trnava je pekné mesto, veď aj moji rodičia sa tam zoznámili, veď skoro každý rok po vysvedčení sme tam zavítali s nimi. Ale... je tu to ale ... Naša pobočka, naša akademická pôda ... Je to ako slalom, ako keby ste každý deň súťažili vo vytrvalostnom niekoľko boji. V zime to istia bežky, či dokonca sánky. Tak, ale to dnešné ráno. Cestou na autobusovú stanicu som sa rozhodla využiť služby automatu a zakúpiť si lístok na MHD. Ešte trocha rozospatá som nahádzala mince do automatu a čakala, čo to vydá. Pri schovávaní lístku do vrecka som si mohla oči pretierať koľko som len chcela, ale na lístku nič.. Prázdno.. Azda len nápis dopravný podnik... Vravím si, predsa nemám doma tlačiareň na takéto užasné pozadie, čo sa vyskytovalo na lístku, tak som to nechala tak a cestovala i s takým lístkom. Samozrejme autobus jeden zdrhol pred nosom, tak som čakala na trolejbus. Na stanici už kopec ľudí. To všetci dnes idú do Trnavy? Áno, samozrejme všetci išli, dokonca aj stálo pár ľudí.. Tak kto neskoro chodí, miesto už nenájde. Cestou tam som stískala v rukách PSP a snažila sa ešte niečo nové dozvedieť o interpunkcii. Na mieste činu ma už čakala Lel. Hodila mi index a hor sa zapisovať do JAMY. Hodinka čakania, kým skončí zapisujúcemu hodina, bola strávená opäť v spoločnosti PSP. Ale podarilo saaa, maaame to. A teraz už len prejsť z JAMY do pobočky Skladová. Naozaj to bola krásna prechádzka za melódie motorou azda všetkých možných dopravných prostriedkov som sa slalomom ocitla tam. Tam, na tom mieste, ku korému sa viaže " a prečo?"

      PSP neboli náhodne dnes súčasťou výbavy mojich kolegov a mňa. Dnes to bola prvá písomná práca v tomto akademickom roku. A PSP sa stali pre dnešný deň veľmi doležité. Ešte pred hodinou sme z posledných síl čerpali námety, kde sa používa ktoré interpunkčné znamienko a tu kde sa zrazu vzal tu sa vzal pán profesor... "Dievčatá, čakáte na niekoho?" A my pekne, nieee, nečakáme. " Tak poďte jedna, či dve pomôcť." Lel bola hneď hore, akčná bola dnes, no mne sa len ťažko odtrhávalo od PSP. Ale išla som. Pozerá profesor na nás, premýšla a ukazuje na Lel. "Poďte vy, Vy ste silnejšia. " No pozreli sme sa my dve na seba, smiech nás skoro zadúšal, ale udržali sme sa. Lel je totiž to o jedno 30 cm pravítko vyššia než ja, ale chudulinká, čo samozrejme ja eee. No nevadí. Ale tak išla milá Lelynka. Trocha v strachu, že čo to, kde to, kedy to a koľko to, no nakoniec došla a že len jednu tašku niesla. Skoro sme sa zase nezdržali a naozaj, keď už nikoho na obzore nebolo.. Tak asi si viete predstaviť čo bolo. No ale smiech nás prešiel. Nastala ťažká hodina. Písomka. Prežili sme ju v zdraví, len tie výsledky uvídime, či to prežitie nám bolo na niečo platné.

      Po hodine s vidinou ešte dlhééého dňa sme pomalými krokmi ťahali tašky, bundy, knihy za sebou. Po schodoch sa nám náramne ťažko kráčalo a od vyčerpania sme zdržiavali premávku na našej pobočke. "Nemôžete ísť rýchlejšie?" Zaznel za nami hlások vo vyšších polohách. Ja s vedomím, že to nejaká kolegyňa, sa pýtam: " A prečo? " Pre istotu som sa obzrela, ale neviem na čo až po opýtaní. Ale ten, kto stál za mnou, nebola veru žiadna kolegyňa, ale sám pán docent, s ktorým sme práve skončili hodinu. Nebolo mi všetko jedno, ale on nič. Len odpovedal. "Lebo sa ponáhľam. Máte ešte dnes niečo? Dokedy máte vyučovanie?" Rozmýšľali sme, ale zmohli sme sa len na odpoveď typu:" Dlhóóó!" A tak sme odkráčali na ďaľší predmet. Zháňať nové a nové poznatky. Chvíľu potom som ešte bola v šoku, ale teraz sa už len nad tým pousmejem. Každý deň v tom našom Ríme prináša niečo nové, naozaj sa človek nenudí, len občas je toho čakania až až. Ale kto čaká, dočká sa. Ale kedy???