“Vystúpte si prosím na dvadsať minút máme defekt.” Zručnosť vodičov a solidarita tých druhých sa ukázala hneď na začiatku. Ani nie pár minút po príchode a naložení batožiny sa ozvali slová sprievodkyne v mikrofóne. Celý autobus vystúpil. Niektorí zašli do najbližšieho obchodu, iní stáli obďaleč, pozorovali vodičov, iní zblízka, ďalší sa lúčili a s úsmevom na tvári očakávali krásu Paríža.
Nalodili sme sa hneď ako koleso bolo skoro také ako pravé orechovovomakovotvarohové a niekoľko hodinová púť za očakávaným sa mohla začať. Od poobedia až do druhého rána s niekoľkominútovými prestávkami na rôznych pumpách a motorestoch po celom Rakúsko-Uhorsku...pardonnez-moi...už len Rakúsku a Nemecku a Francúzsku sme konečne dýchali vzduch Parížanov, do vlasov, na čiapky a dáždniky nám vkĺzali kvapky a prebíjali sa čoraz viac k nám, dobiedzali a lákali vietor k boju s nami, s našimi dáždnikmi a fotoaparátmi. Ten, kto ešte nebol v Paríži, ani to video nevidel, ktoré vidieť mal, lenže sa mu nechcelo spustiť možno si myslelo, načo im bude niečo vidieť takto, keď za pár hodín budú pri tom ozajstnom skutočnom a pocítia pamiatky na dotyk i zrak, pocítia čaro Paríža v období Veľkej noci, vystupoval iste s roztvorenými očami a ústami.
Pár krokov, pár kvapiek sa zmenilo na divoký dážď. Schovatí pod strechou kaviarničky, s mokrými dáždnikmi, no s úsmevmi na tvárach sme skonštatovali, že počasie nás nemá rado alebo nás len víta a ďalej už bude krásne. To už sa pomedzi nás prebíjal do roboty Parížan s prilbou na hlave.”S´il vous plait, merci, pardonnez-moi.” Nazrel cez sklo dnu a odišiel. Dážď ustával a šli sme ďalej. Uličky boli raz úzke, raz široké s hustou premávkou. Autá, autobusy, motorky, dokonca aj bicykle, ktoré sa dajú prenajímať brázdili cestami Paríža. Ak aj svietila zelená pre nás, bolo treba využívať obozretnosť a bezpečnosť. Parížania sú veľmi rýchli v chôdzi a tak isto i na ceste. Ak svieti červená, oni ešte stále vidia zelenú, trúbia a nie sú príliš trpezliví. Akoby u nich platilo pravidlo opačných farieb. Domy pri cestách s malými balkónmi a okenicami pripomínajú tie v Benátkach pri rieke. Chýbali už len kondoly a na nich spevák spievajúci pieseň milej. Namiesto nich spievali brzdy a trúbenia piesne lásky. Prešli sme až do Luxemburských záhrad. V období dažďa sme v nich boli len my, pár ľudí schovatých pred dažďom, dvaja bežci, zmoknuté sochy a stoličky plné tisícich kvapiek. V období slnka tam študenti sedia v tráve, učia sa alebo len tak rozjímajú, deti hrajú futbal, turisti s kuframi z letiska čakajú na ubytovanie, obedujú, bežci behajú, iní sa rozcvičujú, vítajú slnko.
Notre Dame, miesto kde na vás už z diaľky dýcha gotika vežičiek, lomených oblúkov. Pripomíname si román a film Victora Huga a vstupujeme s obrovskými zástupmi po prejdení celého exteriéru dookola dovnútra. Obrovská brána za nami zapadá a s prižmúrenými očami hľadíme na mihotavé svetlo stoviek sviečok na podstavcoch. Ozýva sa spev, kráčame v tme čoraz hlbšie do chrámu. Svetlo zo sviečok ukazuje cestu. Cez okná s farebnou vitrážou dnu vstupujú slabé lúče svetla a ožarujú obrazy s výjavmi z Biblie a svätých postáv. Spev rozochvieva krv v žilách a razom sa ocitáme v habitoch s rukami spätými v modlitbu, krížom cez pás v období stredoveku, v období temna, mystiky a tajomstva. Len blesk z fotoaparátov turistov ruší z predstáv, myšlienok a dav ľudí nás nesie k bráne von.
Ulicami a cestami objavujeme novšie a novšie miesta, budovy, spoznávame kultúru a históriu Paríža, zisťujeme, že niektoré miesta sú nám známe z filmov. Roztvárame dáždniky, kapuce sú na hlavách, fotoaparáty v rukách. Zrazu prechádzame cez Kráľovské záhrady a čoskoro sa ocitáme pred Louvrom. Presklená pyramída je vstupom do múzea, prechádzame kontrolou tašiek, kupujeme lístky a vstupujeme do časti Devon, tam, kde je i tak preslávená Mona Lisa. Obrazmi Delacroixa, Leonarda Da Vinciho, Gericaulta, dramatickými scénami, tieňmi, farbami dýchajú steny Louvru. Ešte prejdeme časť Sully s egyptskou históriou, artefaktami, predmetmi, Richelieu s bustami, skulptúrami panovníkov a vychádzame von. Kúsok od múzea, pár krokov cez cestu je Seina. Lavičky, stromy s vyznaniami lásky. Cesta späť. Smer Obelisk. V pozadí Víťazný oblúk.
Čakáme. Po chvíľke prichádza autobus. Vezie nás ulicami do hotela v blízkosti Paríža do Vélizy Villacoublay. Zajtra nás čaká ďalší deň, v pláne je...Ale to až nabudúce...
Bonne Nuit!
Komentáre
aaaach
:0)