K-Marlau

Dnes je posledný deň v Paríži. Čaká nás výstup na Eiffelovku, prechádzka mestom, plavba po Seine, Champs-Elysees, Víťazný oblúk.

Prichádzame skoro ráno, aby sme sa nestali súčasťou radu, ale aby sme ho začali tvoriť. Hneď pri vystúpení z autobusu sa k nám nahrnula skupinka predávajúcich suvenírov. “Tu juro for dis. ”Akonáhle vzhliadol v peňaženke slovenské peniaze, pochopil, že asi z toho nič nebude, tak začal rozprávať: ”Zadarmo.” No ale ani to nepresvedčilo. Skončilo to pri non merci. Vysoká veža sa hrdo vypínala nad nami a my sme dole pod ňou nedočkavo obdivovali jej konštrukciu a čakali na otvorenie pokladne. Postupne prichádzali ďalší a ďalší, rad sa zväčšoval, kľukatil, zbiehal. Slnko krásne svietilo, no fúkal studený vietor. Konečne sme sa dostali k pokladniam a už sme vystupovali po schodoch smerom k prvému poschodiu. Čím sme boli vyššie, tým bolo teplejšie. Slnko teplo hrialo a pohľad z prvého poschodia nám vyrazil dych. Kráčali sme ďalej, druhé poschodie, opäť nádhera, celé mesto rozprestreté len a len pre nás. Kto chcel mohol si dokúpiť ešte lístok a odviesť sa až úplne hore na tretie poschodie. Každé poschodie zdobili obrazy z minulosti, popisy miest, ktoré môžeme vidieť z tej a tej strany, malé obchodíky so suvenírmi a kaviarničky. “Choď tam hore, odfotím ťa aj s Eiffelkou,” vraví Lel. “Dobre, dobre, idem.” Vyjdem hore po schodoch, úsmev, schádzam dole. “Teraz bež ty.” Nenamieta ide, nastavujem foťák a práásk, zrazu sa niečo zvalí na zem, rameno mi odťažieva, pozerám na zem a moja taška sa tam dole váľa na zemi, na druhom poschodí Eiffelovky. “Supeeeer,” šomrem popod nos. S utrhnutými uchami na taškách máme už nejaké tie skúsenosti, však. No nič, ešte jeden pohľad zhora a ide sa dole. Cestou dole vidíme neustále narastajúce zástupy ľudí. Prechádzame na druhú stranu a čakáme na ostatných. A čakáme, čakáme, čakáme. Pozorujeme rieku, ľudí prechádzajúcich okolo, malého chlapčeka, čo pózuje naozaj skvostne svojmu ocovi pod Eiffelovkou, ženy z východu, ktorá každá jedna má jedenásť bratov a pýta sa či “spíkujeme Ingliš”. Hej, meškajú, ako dlho ešte, čakáme, až nás to prestáva baviť. Sprievodkyňa na dohodnutom mieste necháva manžela, ktorého berie so sebou len cez sviatky, aby nebol doma sám a kráčame Parížom.

Konečne sa dnes dostaneme aj na Seinu. Nastupujeme na loď, sadáme si dnu, ale z tade predsa nič neuvidíme. “Aha, dá sa ísť aj hore, sadnúť si von,” kričí niekto. Húfne sa staviame a po schodoch uzierame svetlo sveta, pohodlne sa usadíme, nastavíme fotoaparáty a čakáme, kedy sa pohneme. Ale stále nič. Zrazu prichádza muž. “S´il vous plait.” Posiela ľudí preč. Nechápeme. Sedíme a nevšímame si ho až kým nepríde k nám. “S´il vous plait.” Ukazuje na nás. “Why?” Pýta sa jeden z našej skupiny. “Because it is not your ship.” A sme doma. Naša loď bola tá hneď vedľa. Ale že mu to nebolo zvláštne hneď ako sme nastúpili a začali si sadať. Prešli sme teda do tej vedľa a hľadali vhodné miesta, odkiaľ aj niečo bude vidieť. Hornú časť nám neotvorili, tak ľudia sedeli vo vnútri a tí, ktorí aj z plavby chceli niečo mať zostali vonku, čím ale zakryli výhľad tým vo vnútri. A konečne, idemeee. Spočiatku bolo krásne teplo, ale ako slnko zašlo začal fúkať studený vietor. Ale plavba nám ukázala všetky pamiatky pri Seine, Louvre, Museé D´Orsay, Sochu Slobody, Eiffelovu vežu, Notre-Dame, prešli sme popod všetky mosty, kývali ľuďom, oni kývali nám.

"Aux Champs-Elysees, aux Champs-Elysees, au soleil, sous la pluie, a midi au a minuit, Il y a tout ce que vous voulez aux Champs-Elysees"...dlhočizná ulica plná obchodov známych značiek, páni mali šťastie, že bola nedeľa a väčšina obchodov bola pozatváraných. Kaviarničky, reštaurácie boli plné ľudí. Ulicou prechádzali zástupy ľudí, jedni sa ponáhľali, druhí si vychutnávali čaro dňa. Podchodom sme prešli k Víťaznému oblúku, kde horel večný oheň. Okolo prechádzali autá, turisti obdivovali architektúru a čakali, aby sa dostali hore na Víťazný oblúk a odtiaľ pozorovali Paríž. Späť podchodom, cez Champs-Elysees, pozdravujem Huberta, popri Obelisku, kde stáli limuzíny a z nich vystúpili štyri páry, ktoré sa rozhodli zosobášiť práve v Paríži. Louvre, Hotel de Ville, kolotoč ako z rozprávky sa točil pred radnicou, deti sa usmievali, sedeli na koníkoch, hudba hrala, fontána striekala a holuby lietali okolo.

Je čas, sme tu všetci a čakáme na autobus, posledný pohľad na Paríž, vdýchnutie atmosféry, cesta jeho ulicami, vraciame sa domov. A neostaneme ešte?

Au revoir, à tantôt Paris!