K-Marlau

Je nedeľné ráno a ja sa prebúdzam z krásnej ríše snov. Dnes budík nezvonil pred šiestou... Ale zvonil telefón ... Nie, nemohol to byť sen ... 20 krát to tu vyzváňalo. Nikto nebol hore, nikto ho nepočul, nikto nevstal ... Počula som ho... Ale mohla som ja vedieť, že to zvonilo naozaj a nie v mojom sne? Mohla som ja vedieť, či náhodou neprepasiem nejakú ponuku na miliónový kšeft? Nemohla som to vedieť a ani som nechcela... Chcela som sa len konečne aspoň jeden deň v týždni poriadne vyspať ... Ale neviem. Ten spánok bol úplne obyčajný. Nič neobyčajné, nič prazvláštne. Ako každý jeden spánok, ako každý jeden deň, ako každé vstávanie, ako každé ..... Počkať, čo to je??? Šíri sa tu nejaká vôňa ... No nie veľmi vábna, najmä nie pre mňa... Čo, čo je to??? Nerozumiem, čo to má byť. Už to nie je vôňa včerajšieho koláča, čo som piekla, je to niečo iné. Zbehnem do kuchyne a vidím ten zdroj. Ten zdroj, ktorý zamoril moje územie, prešiel cez hranice, popod dvere a zavítal do nepriateľských línií mojej izby...Moja dráhá mamička sa rozhodla v tento depresívny tmavý deň, tento nedeľný obed a naše hladné bruchá zasýtiť morkou. Teda jej krídlami. Nápad to veru nebol zlý. Poteší. Ale len ostatných spoluprežívajúcich na tomto mieste zvanom domov. Ja nie som teda z tých, čo morku môžu. Ani kačicu, či hus... Tieto zvieratká radšej živé pôjdem kŕmiť k babke na dedinu, či do ZOO, ale na tanieri? Tam sa so mnou neradno zahrávať, že je to kuriatko....

Ale kde sa vzala táto závislosť odháňať tieto trepotajúce stvorenia preč z taniera? Ani sama neviem. Možno je to ešte z obdobia, keď dedko choval zajace. Nevidím súvislosť medzi nimi a tými druhými, ale sú to živé stvorenia, jedno ako druhé. A nie vždy musí predsa všetko presne zapadať do seba, či súvisieť. Nemusí všetko dávať zmysel. Niekedy môžu veci ostať i nevypovedané, či nezmyselné a nepochopiteľné. Ale určite to boli oni, ktorí túto reakciu vyvolávajú vo mne vždy, keď príde obdobie jesene a začnú sa variť a piecť všakovaké mastné jedlá, všetci chodia po rôznych hodoch, husacinách....

Predstavte si, ako držíte tie malé nevinné stvorenia v rukách a zrazu je pred vami rezeň, čo ani nevidíte na čom je položený. Áno, vytvorila som si citové puto k zajacom. Môžete si myslieť, tá nie je v poriadku, kura zje, ale zajace, hus, morku, či kačicu nie. Je to niekde vo mne. Možno tu nejde o chuť, že by mi nechutilo to, čo núkajú, ale ide tu o to, že to nejde, a keď to nejde, tak to nejde predsa ... Ani ma to neláka, zbaviť sa niečoho takého ako je závislosť na nejedení daných druhov zvieracej ríše.

Tak je to dnes u nás. Morka na tanieri, jej krídla... Ale tak ryža nebude zlá, pohľadám nejaký ten kompót a alternatívny ryžový nákyp je na svete.

P.S.: Ak ste náhodou ešte neobedovali a chystáte sa... Všetkým Vám dobrú chuť! A ak už váš nedeľný obed príjemne hreje vaše bruchá, pozývam Vás na koláčik ...