K-Marlau

Napísala po čase blog. Pre mňa venovaný. Otázka však znela: Prečo nenapíšeš aj ty? Načo som jej odpovedala, nepíšem, lebo fošerujem. Asociácia vyvolala asociáciu a som teraz tu i tam a snažím sa po dlhšom čase niečo stvoriť, napísať. Električka stále po tých koľajniciach chodí a možno aj zvoní turututu...

V lete je doba hektická. Kto by už len sedel za počítačom a písal, keď vonku je tak teplo, krásne. Ale večer je už chladnejší a miestečko za stolíkom, či na posteli pod dekou ponúka čas na napísanie niečoho. Ale čoho? Skoro všetky témy už známe, vyčerpané. Možno niečo nové od posledného blogu prežité, len presné zaspomínanie trocha zabolí, tak premýšlanie v rámci dnešného dňa zostáva riešením a témou večera. Dnes je to na želanie. Vyhecovala som k blogu a sama som už dávno nebola tak hecovaná ako dnes.

“O čom by si chcela čítať?” pýtam sa.

“Akože od teba?” pýta sa ona.

“Áno, áno, dnes je to na želanie,” odpovedám.

“Ja neviem, mne je jedno.” odpoveď znie jasne. Keď je jedno, tak bude o jednom.

Mne je jedno je zvláštna téma. Može byť jedno, dve, tri a dokonca štyri, či aj päť. Rokov, detí, v rokoch mať deti. Ale, keď len jedno. Tak len o tom jednom a možno dvoch.

Je to malé, píše to po stenách, skáče po stoloch, devastuje, izba ako po bombardovaní, s nemiznúcou energiou sa na vás škerí, oznamuje, že je tu a máš ho počúvať, máš niečo vymýšľať, máš strihať, kresliť koníky a lienky, všetkých plyšákov z poličky dať dole. A keď k tomu pripočítate ešte jedno, tak sú to hneď dve energie, ktoré aj bez prísunu kyslíka vedia ako vás zlomiť, ako aj hnev zmeniť na úsmev až výbuchy smiechu, ktoré nemožno zadržať ani v pokročilú večernú hodinu, keď ich márne snažíte uspať a to jedno nie a nie zaspať a s múdrosťou a výčitkou dospelého oznamuje svojmu bratovi, že kašle preto, že nepočúval mamičku a nedal si ponožky.

Tak aj v jeden štvrtok sa k nám vrútila invázia susedstva. Teda dvoch malých huncútov, ktorí vás vedia riadne zmordovať ale aj zabaviť. Malý objavil kalkulačku a vymýšlanie čísel, či spomínanie na staré telefónne čísla sa mohlo začať. Ťukal a ťukal číselká, neskôr zbadal aj iné funkcie a začal pripočítavať čísla a po každom pripočítaní chcel počuť, čo to za číslo vlastne z toho vzniklo až sme sa dopracovali k obrovským miliónom, ktoré by som s radosťou investovala do nehnuteľností, využila pri podnikaní, či iných činnostiach pri takých možnostiach, lenže všetko to bolo len šikovné narábanie kalkulačkou a...

”Čo mám teraz hľadať?” kričí malá na nás. Plyšáky pohádzané po zemi, po celej izbe sa povaľujúce volali o pomoc. Pokým sme počítali čísla, malá zbierala veveričky, zajace, medvede, mačky, bociany, krtkov, kravičky, bociany, svište, opice, psov až kým všetko nevyzbierala a znova nepohádzala do všetkých kútov izby. Večera, umyť zúbky a hajde do perín. Čo teraz? Rozprávka? Rozprávka a nie hocijaká, interaktívna. Obaja dopĺňali, tvorili koniec, menili, vymýšlali, len nezaspávali. Prvá mala byť posledná, no bola aj druhá, tretia a tá štvrtá už skoro posledná, no ešte prišla piata, ktorú malá porozprávala, pričom nezabudla na to, prečo kašle jej brat a neposlúcha. No vtedy už spal. Ticho, pokoj, počuť len dych, pomaly sa zošuchujem z postele, už som na zemi, keď sa nado mnou zohne niečo a pýta sa?

“Katuška, prečo spíš na zemi? Poď hore spinkať!” Mám sa smiať alebo plakať? Oboje naraz sa mi tislo do tváre. Tak znova líham si hore a čakám. Malá sa poisťuje, že neodídem a kladie mi nohu na nohy. Vstávam potichu, no ale na zemi flaška s čajom a zakopávam.

“Kam ideš?” Ďalšia otázka. Vysvetľujem, kde budem a necháva sa presvedčiť, prikrývam a odchádzam. No v noci prichádza budenie a strach zo zvieratok, ktoré má v posteli. Všetky idú k zemi. Zaspáva. Malý sa zobúdza a prichádza, zaspáva, zobúdza sa a sťahuje si matrac k posteli môjho brata, kde spím dnes ja. Tak spíme s pootváranými dverami z izby do izby. Do rána pokoj, až...

Dnes tu bola opäť, ale sama malá suseda. Brata má s deduškom v Tatrách. Herečka od mala, smejúce sa šidlo. Energia sa hrnie na vás bez prestávky, vymyselník zo všetkých výmysleníkov ten najvymyselníkovejší.

“Nakresli mi koníčka.” Tak kreslíme koníčka.

“Nakresli mi motýľka.” Tak kreslíme motýľka. Izba hore nohami, stôl zaplnený farbami, perami. Kreslíme, maľujeme, striháme. Za každým sa ubezpečuje slovíčkom:

”Dobre?” Bude to tak, či onak, bude, bude, dobre? A už len prikyvujeme, že áno chápeme.

Tak aj ja sa Ťa pýtam hecovač dnešný môj:

“Dobre? Stačí?”

Dnes to bolo na želanie. Jedno bolo, z toho dve. Snáď aspoň trocha želanie sa naplní. Dobrú noc všetkým želám a s kakaom v šálke spomínam na tie dve šidlá susedovie deti.