K-Marlau

Bez dokladov bez peňazí prechádza bránou cintorína.

Fúka vietor až tak mrazí, náhrobok s náhrobkom sa míňa.

Ticho, pokoj zvuk prehluší, hlas drozda dostáva sa do uší.

Chodník černíc obsypaný, mŕtvi vôňou opantaní.

A na lavičke bez tieňa, píše list útle žieňa.

Písmená rukou v hlas stiera, oči v prítmí k oblohe zviera.

Bez úsmevu, bez života, na zemi kúsok skla sa motá.

Oči k zemi vzhliadnu kradmo, posledné slová, posledná voľba.

V dlani slnko odráža lesk skla, duša života z rúk sa vymkla.

Prstami zápästím zľahka dotkne sa, tvár bez strachu belie sa.

Zalieva drevo lavičky červeň, zalieva náhrobok, blízky peň.

Červeň skla dopadá do trávy, dotkne sa zľahka jedenkrát prstami.

Bez známok života s úsmevom na perách, zastal on pri tele bezmocne pozerá.

Myšlienky nie sú, nejestvujú v bytí, to, čo sa stalo všetko ničí.

Ničí sa bez citu dokonalosť, tej bolo po dnes až príliš dosť.

Príliš veľa, ale príliš málo, končí sa začiatok kde bolo, tam bolo.