Ako každú septembrovú sobotu i dnes som kráčala do práce. Nie, ešte nepracujem, je to len malý kúsok, krôčik ku získaniu praxe do budúcnosti. Stále ma priťahuje hrkot lavíc, šuchot strán zošita, krásne uspávajúce teplo v miestnosti preplnenej ľuďmi tej istej túžby, klipkajúce oči, ústa šepota
Ale soboty sú vždy niečím zvláštne a výnimočné. V sobotných prechádzkach sa splieta noc, spánok, deň, rozvidnievanie, svetlo. Bez sobotných prechádzok, by sobota ani len sobotou byť nemohla.
Cesta rannej prechádzky vedie cez sad. Je to park, plný stromov, kvetov, zelenej trávy, ktorá tu i napriek okolitým stavbám ostala pre naše potešenie.
Po včerajšom daždi je zem vpitá kvapkami sĺz oblakov. Listy hýriace rôznymi farbami zdobia chodníky v celej svojej kráse, prestierajú mi cestu sťa koberec. Tu i tam vykúka spod listov gaštan, čo šikovné oči detí nezbadali. Kráčam farebným kobercom.Vnímam len pokoj a ticho vyžarujúce zo stromov. Pociťujem radosť, kútiky úst šíria úsmev, slasť na duši. Až keď ... po ceste prebieha čierna mačka. Nie som poverčivá, neobchádzam miesto oblúkom, potichu na ňu zavolám ččččč. Obzrie sa jedným mačacím pohľadom a jej labky veselo odkráčajú ďalej.
Je po daždi. Stromy spievajú šumom lístia piesne. Jesenný nádych prírody víta každého, kto čo i len pohľadom vkročí cez brány parku a nechá sa unášať jeho krásami. Listy šepkajú uspávanku do svetla noci. Kráčam ďalej. Ticho všade naokolo. Počujem len kroky, nie, nie sú to kroky, je to beh. Oproti mne zľahka bežia dvaja bežci. I ich zlákalo ráno nahliadnuť do čara parku. Bežia kobercom farieb, prechádzajú okolo mňa. Clivo si spomeniem na septembrové krásne dni, kedy som behávala i ja. Ako rada by som si obula tenisky a znova našla čas na beh. Rozbehla by som sa po blízkom poli za domami a cítila aspoň chvíľu slobody. Odpútanie sa od každého dňa, od všetkého, čo prináša. Utešujem sa však myšlienkou prechádzky. I ona dáva rozlet fantázii, prináša kúsok zabudnutia, odpútava od okov života.
Pomaly sa približujem k východu konca parku. V diaľke vidím rozvidnievať sa svetlo. V tej chvíli sa po zelenom koberci listov a tráv rozbehnú dvaja psy. Jeden čierny a druhý biely. Sú ako symboly dňa a noci. Prichádzajú a vzďaľujú sa. Prinášajú svetlo a noc odchádza s nimi. Volá ich žena. I mňa volá ona. Volá ma práca. Odchádzam zo snov, fantázie, vstupujem do sveta skutočnosti.
Avšak sobotné prechádzky sú niečím zvláštne a výnimočné. Snažia sa prekonať hranicu, hranicu neviditeľnú, myslenú a skrytú, hranicu medzi snom a skutočnosťou.
Komentáre