Bola hlboká noc. Pomaly sa vkrádali do hradu. Ich kroky sprevádzal šuchot lístia. Vietor pofukoval a rozvieval ich vlasy. Držali sa za ruky. Ich kroky boli náhlivé, ale tiché. Nedočkavo zvierali dlane, hľadili ich prstami. Oči sa im leskli. Vyriekali nimi slová lásky...
Pri obrovskej bráne povolili zovretie dlaní. On prikročil bližšie a dotkol sa klopadla. Brána zavŕzgala. Uvítal ich chlad, pocítili ho na rozhorúčených telách. Vzal jej ruku a vykročil.
Ocitli sa na dlhej chodbe. Stískajúc jej ľadovú ruku sa rozbehol v ústrety tmy. Bežal nedočkavo s úsmevom na perách. Bežal bez ozveny krokov a pevne zvieral jej dlaň. Bežal a tma sa za ním otáčala v obleskoch mesiaca. Bežal a jej ruka povolila. Padala k jej telu.
Neobracal sa, bežal ďalej. Jej telo pomaly spočinulo v tichosti tmy chodby. Po chvíli pocítil prázdnotu rúk. Obrátil sa a jeho srdce doteraz bijúce úderom hromu, zastalo. V tme rozoznával steny chodby, cítil rámy dvier, no ona tu nebola. Kráčal krokmi minulosti. Hľadal ju v tichosti. Potajme šepkal jej meno: " Timea..."
Šepot zanikal úderom zvona blízkeho kostola. "Timea..." Šepot sa menil v zúfalé tóny hľadajúce cestu späť. "Timea..." A vtom zakopol o niečo. Oči naširoko otvorené prekonali strach a vrhli sa k zemi. Jej šál sa odrážal v zrkadle. No ona tu nebola. "Timea..." Šepoty vzlyku naplnili jeho pery a slzy pokryli bledú tvár... "Timea...," zašepkal naposledy...
Komentáre